Kráčam slnečným dopoIudním stredom mesta a razom z ničoho nič útočia na môj chrbát kvapky dažďa a ešte k tomu riadnej veľkosti…
- Ej, ty Peter, či vari nevieš, aká je dnes drahá voda, a ty ňou takto hriešne hospodáriš?!
Môj pohľad padol v tej chvíli „našťastie“ na nápis GALÉRIA UMENIA, nuž kroky ma viedli do priestorov, v ktorých práve prebiehala vernisáž tvorby maliara Ľubomíra Markuseka. Len čo som sa zahľadel na obraz istej dámy, oslovil som jeho tvorcu:
- Mohli by ste mi prosím prezradiť adresu tejto dámy?
Oslovený umelec sa zamyslel, potom mi s úsmevom odvetil:
- Jej adresu vám, žiaľ prezradiť nemôžem, ale namiesto toho vám môžem prezradiť, že tá dáma je dnes už staršia o 30 rokov…
Ale tým ešte náš dialóg neskončil. Počas ďalšej prehliadky som sa upriamil na obraz dieťaťa a položil som Markusekovi otázku:
- Povedzte mi, prosím, poberáte na toto dieťa rodinné prídavky?
Oslovenému chvíľu trvalo, kým sa zorientoval a jeho odpoveď znela:
- Nie, nepoberám!
A ja nato:
- Ale mali by ste! Veď vy ste ho splodili.