Prečo som prepustil svoju sekretárku?

Pred dvoma týždňami som mal štyridsiate narodeniny, ale zdalo sa mi, že si to nikto nevšimol. Myslel som napríklad, že mi manželka po raňajkách zablahoželá a možno ma prekvapí malým darčekom, ale nepovedala mi ani ”Ahoj miláčik”. Nádeje som vkladal do detí, ale tie zjedli raňajky bez toho, aby mi čokoľvek povedali. Keď som odchádzal do práce, cítil som sa veľmi opustený. Ale akonáhle som vstúpil do kancelárie, tak mi sekretárka popriala všetko najlepšie a hneď som sa cítil lepšie - aspoň niekto si na mňa spomenul.
Pracoval som do druhej poobede, keď sa zrazu otvorili dvere a sekretárka sa ma opýtala:
”Dnes je taký pekný deň, vy máte narodeniny... Nepôjdeme na obed?”
Ochotne som súhlasil, pretože to bola tá najmilšia vec, akú som od rána počul. Išli sme do skvelej reštaurácie, najedli sme sa a v príjemnej atmosfére vypili pohár vína. Keď sme opustili reštauráciu, sekretárka sa ma opýtala:
”Musíme sa vrátiť do kancelárie? Dnes je tak krásne. Vlastne sa ani nemusíme vrátiť. Nepôjdeme ku mne?”
Súhlasil som. U nej doma sme si dali koňak, dobre sme sa porozprávali a v najlepšom navrhla:
”Máte niečo proti tomu, aby som sa išla do spálne prezliecť do niečoho pohodlnejšieho?”
Veľmi rád som súhlasil. Odišla do spálne a po pár minútach vyšla s narodeninovou tortou. Niesla ju spolu s mojou manželkou a deťmi. Všetci spievali narodeninovú pesničku...

...ja som sedel na gauči...
...a na sebe som mal iba ponožky...