Týmto oficiálne podávam demisiu na funkciu dospelého človeka. Rozhodla som sa, že odteraz na seba beriem zodpovednosť osemročného dieťaťa! Chcem chodiť k McDonaldovi a myslieť si, že je to štvorhviezdičková reštaurácia. Chcem si púšťať lodičky v mláke a poháňať ich hádzaním kamienkov. Chcem si myslieť, že lentilky sú lepšie než peniaze, pretože ich môžem zjesť. Chcem v lete ležať v tieni toho veľkého duba a popíjať tam s kamarátmi malinovku. Chcem sa vrátiť do čias, keď bol život jednoduchý - stačilo vedieť len farby, násobilku a pár básničiek a nevadilo mi to, pretože som nevedela, čo všetko neviem a bolo mi to fuk. Vedela som len byť šťastná v blaženej nevedomosti o všetkom, čo by ma mohlo rozrušiť alebo naštvať. Chcem si myslieť, že svet je spravodlivý. Že ľudia sú poctiví a dobrí. Chcem veriť, že všetko je možné. Chcem zabudnúť na zložitosti života a žasnúť zase nad maličkosťami. Chcem žiť zase jednoducho. Nechcem, aby sa môj deň skladal z havárií počítača, hordy papierov, zlých správ, starostí ako prežiť do výplaty, účtov, ohovárania, chorôb a straty milovaných ľudí. Chcem veriť v silu úsmevu, objatia, láskavého slova, pravdy, spravodlivosti, mieru, snov, predstavivosti, naivnosti a stavania snehuliaka. Takže, tu je môj občiansky, vodičák, platobné karty a formulár na daňové priznanie. Oficiálne rezignujem na dospelosť. A ak o tom chceš ešte diskutovať, musíš si ma najprv chytiť, bé-bé...!