Mikulášku, dobrý strýčku,
modlím sa ti modlitbičku…
Aj takéto veršíky sa používali pri „chodení na Mikuláša“ v našej dedine.
Ako malý chlapec som - a nie len ja - podľa vtedajších možností, chodil domov zamaskovaný. Nielen pre zachovanie tradície, ale aj za nejakú tú korunku, čo nám za básničku alebo pesničku dali.
„Konfábel“ bol Rudo, ktorému sa páčila moja sestra. Ten kúpil škrabošky nielen Mikuláša, anjela a čertov, ale aj rôznych domácich zvierat. Keď sme sa do tej nádhery u nás v pivnici poobliekali. Bola medzi nami aj sestra s kamarátkou, dali sme sa na „lov“. Keďže mikulášska maska bola najmenšia a ja som bol najmenší, tak som bol Mikuláš. No, nechodili sme už ako malí chlapci z domu do domu, zavítali sme len tam, kde mali dievky. Miklošovskú pálenicu sme si nechali nakoniec.
Pani páleničiarka, veselá šarmantná dáma v stredných rokoch, nás pekne privítala, pozvala dnu a začala hostiť. Hoci bol stred týždňa, vytiahla zákusky, čo v dedine vtedy ešte nebolo veľmi vo zvyku, no a samozrejme - fľašu slivovice.
Veľmi sme sa jej páčili a museli sme jej spraviť aj veľkú radosť, lebo sa zadúšala smiechom. Ruku na srdce, ktorá žena nie je zvedavá? Tak aj ona silou-mocou nás chcela spoznať, a tak nalievala a ponúkala v domnienke, že pri pití si odhalíme tváre. Tí, ktorí mali v maske na ústach ot-vory, nemali problém. Horšie to bolo s tými, ktorí otvory nemali. Tých aj najviac pozorovala.
Priateľ, čo mal masku ovce, otvoril kredenc, vytiahol lievik, prestrčil ho otvorom pre oko do svojich úst, pohárik vylial do lievika a bolo to v ňom. Nezaplatiteľný objav zopakovala aj maska prasaťa.
Domáca pani, už predtým riadne rozosmiata, spustila taký hurónsky rehot, sprevádzaný slzami radosti, veselosti, že podľa všetkých jej náznakov sa z tých sĺz ušlo niečo aj nohavičkám.
Toto bolo moje posledné chodenie na Mikuláša.