Starší a veľmi unavene vyzerajúci pes sa mi nedávno zatúlal ku dverám. Bol dobre živený a podľa pekného obojku a čistého kožuchu bolo zrejmé, že má dobrú starostlivosť. Priateľsky vrtel chvostom a s hlúpučkým alebo skôr psím oddaným výrazom prišiel až ku mne a nechal sa pohladkať po hlave. Celý šťastný, že som ho neodmietol sa otriasol a sledoval ma domov. Kráčal pomaly po schodoch vedľa mňa a keď som mu doma ponúkol maškrtu, iba ju očuchal, ľahol si na koberec do kúta a takmer okamžite zaspal. Asi za hodinu sa postavil, otriasol a znovu priateľsky zavrtel chvostom a odkráčal ku dverám. Pustil som ho von. Na druhý deň sa opakovalo to isté. Znovu na mňa čakal pred dverami, išiel dovnútra na rovnaké miesto a v kúte zase asi hodinu spal. Tak to išlo niekoľko tyždňov... až mi to nedalo a na kus papiera som napísal odkaz, ktorý som pripevnil k obojku:
"Rád by som zistil, kto je majiteľom tohto nádherného a milého psa a či viete, že skoro každé dopoludnie príjde váš pes ku mne domov a hodinu tu spí?"
Nasledujúci deň mal pes na obojku túto odpoveď:
"Volá sa Rusty a žije v rušnej domácnosti so šiestimi deťmi, z ktorých dve nemajú ešte ani 3 roky... Chce si iba odpočinúť a chvíľu si pospať. Mohla by som zajtra prísť s ním?"